VELES
—
démon — materská
bohyňa –
—Veľká Matka
Slovanov
Bohovia a démoni Slovanov majú
niekoľko desaťtisícročnú tradíciu. Aj
keď sa to zdá veľa, je potrebné si uvedomiť,
že svojich bohov a démonov Slovania prevzali od svojich
predkov, ktorých pôvod a ideové predstavy siahajú
až k počiatkom ľudstva a jeho civilizácie, rovnako ako v
prípade iných národov. Neznamená to však,
že všetky náboženské predstavy si starí
Slovania plynule preniesli až do Stredoveku. Na utváranie sa
náboženských predstáv malo vplyv veľa
okolností. Starí bohovia a démoni dostávali
nové prívlastky a z nich nové mená a nové
mená starých bohov prinášali do sveta Slovanov aj iné
kmene. Avšak aj keď sa menili mená nadprirodzených
bytostí, samotný princíp sa nemenil. Tým
princípom bolo rozdelenie nadprirodzených síl na
božské a démonické, pričom božské
boli mužskej podstaty a démonické ženskej podstaty. V
najstaršom období muži a ženy uctievali bohov aj
démonov na tých istých kultových miestach
spoločne. Medzi bohmi a démonmi nebolo sporu, lebo k chodu
spoločnosti a životu prírody boli potrebné obidva
princípy – mužský aj ženský.
Najstaršie kultové miesta mali tvar kruhu
a mágia kruhu hrala mala v obradoch významnú úlohu.
K
sporu medzi mužským a ženským princípom
prišlo vo veľmi dávnom čase, prinajmenej pred vyše
10.000 -15.000 rokmi. Mužský princíp zvíťazil nad
ženským princípom vo východnej a juhovýchodnej
Ázii. Ctitelia mužského princípu (bohov) tu, aby sa
odlíšil od spoločnej ideológie, odmietli kruh a
nahradili ho štvorcom. Kruh tak zostal vyhradený pre démonov
(ženský princíp) a štvorec (v istom slova zmysle anagram kruhu) sa stal doménou bohov.
V Európe a v časti Afriky sa kult kruhu
udržal bez podstatnej zmeny až do obdobia pred cca 10.000 rokmi.
Potom do tejto oblasti začalo prenikať obyvateľstvo z
Ázie (predkovia Germánov a Keltov) a neskôr
ďalšie obyvateľstvo z malej Ázie a zo Stredomoria,
ktoré uctievalo bohov. Reakciou na to bolo v časti Európy
odmietnutie bohov a prevládnutie materského princípu, v
iných častiach Európy však prišlo k
potlačeniu kultu kruhu, čiže kultu démonov. V
konečnom dôsledku však v Európe začala byť
časť démonov uctievaná ako by boli bohmi a v konečnom
dôsledku začali byť aj démoni v ženskej
podobe vnímaní a uctievaní ako bohovia, čiže
muži.
V slovanskom
prostredí funkciu hlavného boha (Veľkého Otca)
plnil PERÚN, funkciu hlavného démona (Veľkej Matky)
plnila VELES.
Perún ako vládca hromu (blesku) je pomerne známy. Menej
známou postavou slovanskej mytológie je VELES, ktorá je
všeobecne považovaná za boha dobytka a v tomto zmysle je v
novšom čase mylne vyobrazovaná rôznymi umelcami v podobe
fúzatého, bradatého starca.
V juhoslovanských a ruských
prameňoch je Veles dnes označovaná
za boha dobytka. Český autor v XV. storočí pozná
však ešte demona Velesa
"Veles - zmyja".
Veles a Perún sú v stredoveku
považovaní za súperov. Veles je
schopná brať na seba podobu rôznych ľudí a
zvierat. Perún zasa vrhá blesky, rozbíja skaly,
láme stromy. Výsledkom sporu Veles a
Perúna sú plody prírody. Tu ľahko môžeme odhaliť
pôvodný zmysel „sporu“ medzi Veles
a Perúnom, ktorým nie je nič iné, ako akt plodnosti,
ktorý v pravekej ideológii bol hlavnou úlohou
nadprirodzených síl.
Na
pôvodnú podobou Veles ako démona
ženskej podstaty („bohyňu“) poukazujú aj zvyšky
tradičných obradov u južných Slovanov, kde sa zachoval
zvyk, že na dožinky vezú na voze ženu
oblečenú v bielom, ktorá nesie veľký veniec
klasov. Neskôr sa vysvetľovalo, že žena nesie Velesovu alebo Perúnovu bradu. Avšak
pôvodne práve táto žena s vencom klasov predstavovala
samotnú „bohyňu“ (démona) Veles,
ktorá ako bohyňa plodnosti mala na starosti úrodu a
tiež ochranu a plodnosť dobytka. Keď bol kult démonov
porazený, muselo sa pre tento obrad nájsť iné
vysvetlenie. Žena prestala predstavovať Veles
a jej vencu klasov ako symbolu plodnosti sa nie celkom úspešne
hľadal nový význam. V ruskej tradícii počas dožinkov sa klasy posledného snopu
donedávna splietali do vrkoča a boli nazývané „Velesove fúzy“.
V
českom prostredí však bola ešte v 15. storočí
v povedomí Veles v podobe zmyja,
pričom zmyj bol had. Had zmyj
bol démonom ženskej podstaty. Podľa mytológie,
ktorá pochádza až z praveku práve Veľký
biely had bol prvým tvorom, z ktorého sa zrodil celý svet.
Veľký biely had tak predstavoval Veľkú Matku. Veles je práve touto Veľkou Matkou. Jej meno
neznamená nič iné ako práve VEĽ-ká,
čiže Veľká Matka. Biela farba bola farbou duchov -
démonov. U Slovanov to bola farba duchov až do 19. storočia.
Preto sa aj účastníci pohrebných sprievodov obliekali
do bieleho a bielou plachtou sa zakrýva mŕtvy dodnes. Biela farba
však nebola farbou smrti, akoby z toho mohlo vyplývať, ale
bola práve farbou života, lebo to bola farba duchov a duch v tele
znamenal pre telo život. Preto aj názov pre bielu farbu je
odvodený od mena Veles, od slova
„veľký“ (dokazujú to slová napr. Velehrad=Belehrad, lebo veľký=biely).
V Čechách bola po nástupe
kresťanstva Veles stotožnená s
diablom, resp. čertom, zatiaľ čo u Rusov bola
stotožnená so sv. Blažejom – ochrancom dobytka. Obidva
prípady dokladajú, že Veles mala
vzťah k podzemiu, podsvetiu – sídlu slovanských
démonov, duchov a zároveň k dobytku. Atribútom Veles
bol roh hojnosti, lebo bola matkou živej prírody, ktorá
poskytovala najcennejšie bohatstvo – potravu. K obrazu
Veles ako čerta u západných
Slovanov prispelo jej zobrazovanie s rohmi na hlave, ktoré
symbolizovali, že Veles bola patrónkou
rohatej zvere. Z toho istého dôvodu sa u východných
Slovanov premenila na ochrancu dobytka a v čase nástupu
kresťanstva priamo na boha dobytka a z neho na sv. Blažeja a to
preto, lebo Blažej sa rusky povie Vasilij,
čo má zvukovo blízko k menu Veles.
To však bola už posledná deformácia predstáv o
slovanskej Veľkej Matke, ak nerátame názory
niektorých ruských bádateľov z 20. storočia,
ktorý z Veles urobili „boha lesa“
(lebo“les“ v jej mene
považujú za les), alebo ho iný ruský
bádateľ považuje za „pastiera“ lebo vraj v
jednej slovenskej pesničke sa spieva: "пасли
овцы велесы
при бетлемском
шаласе"
– je to názorný príklad ako sa dá
spoľahnúť na názory aj fundovaných jazykovedcov,
ktorí si v tom prípade zmýlili valacha s Velesom („pásli ovce valasi pri betlémskom salaši“). Táto
ľudová etymológia sa však v skutočnosti oprela
už o neznalosť slovanského kultu o ktorom v 11-12.
storočí sa ešte vedelo, že slúžil k ochrane
úrody, dobytka, plodnosti. Veles bol preto
uctievaný v roľníckom prostredí, na Veles prisahali aj ruskí obchodníci, lebo aj
oni pochádzali z roľníckeho prostredia.
Veles na začiatku a na konci obdobia
jeho uctievania nebola tým istým božstvom –
démonom. Predstava o nej vznikla v určitom prostredí a
období, spĺňala isté potreby a jej existencia
ovplyvnila slovnú zásobu jeho ctiteľov. Zmeny prostredia
prinášali zmeny predstáv. Personifikáciou
všeobecnej, v prírode tušenej sily, života
vyrastajúceho z vody a zeme bol na oblohe Mesiac. Jeho
najjednoduchším symbolom je KRUH. Symbolom Veles
sa stalo všetko to, čo v prírode pripomínalo popri
vlase, chlpu, KRUH. Vo vlastnostiach vecí, ktoré súviseli
s kruhom, sa hľadalo spojenie s Veles.
Tým zároveň prišlo k rozšíreniu predstavy o
prítomnosti „materskej sily“ všade tam, kde sa tieto
vlastnosti dali nájsť. Jej doménou preto bola plodnosť,
úroda.
Od ŽIVOTA, DUCHA nazvaného menom Veles, bolo pomenované samotné koleso a
živé alebo zdanlivo živé objekty prírody. Toto
slovo malo pôvodne formu KVEL (GoVEL), preto z
neho mohli vniknúť výrazy KEL, KVEL, GVEL, GEL, VEN, GEN,
ŽEN, ŽEL, ale aj varianty s „o“, teda VOL, ŽON a
nakoniec aj SOM, SON a SIN ako meno pre samotný Mesiac (podobne v
súvislosti s kultom štvorca pre Slnko).
Veles je pôvodne Životodarkyňa, symbolizovaná na oblohe
Mesiacom – na zemi je prítomná v živých
organizmoch a vo všetkom, čo sa hýbe, je
„živé“. V dávnej mytológii (žiaľ, v
slovanskom prostredí nezachovanej v podobe zapísaných
mýtov, ale, usudzujúc podľa mýtov iných
indoeurópskych kultúr a neskôr zachytených
bájí a rozprávok), táto Životodarkyňa
bola stvoriteľom, resp. spolutvorcom živého sveta, organizmov
a živlov. Ako životodarkyni jej aj v
najneskorších časoch zostala funkcia bohyne plodnosti,
úrody, zvierat, ochrankyne života, jeho duší. Jej
atribútmi bola krava, srsť–kožuch, kruh. Aj keď sa
na samotnú Veles, ako bohyňu Životodarkyňu niekedy koncom stredoveku a
začiatkom novoveku v ľudovom prostredí zabudlo, práve v
tomto prostredí zostali dodnes živé niektoré zvyky a
obrady spojené s kultom, ktorý tu mal niekoľkotisícročnú
tradíciu a pamiatka po ňom zostala aj v slovnej zásobe
súčasných jazykov.
Veles je biela bohyňa
života–ducha – Veľká Matka. Slovanská Veles bola pôvodne DUCH, ŽIVOT. Velesou (životom – duchom) bola
pomenovaná všemocná, bližšie nedefinovaná a
nespredmetnená sila, ženský princíp. Veles bola mocnou pôvodkyňou (spolupôvodkyňou) sveta, ktorá bol tak
nepredstaviteľná, že v skutočnosti ani nemala meno
(takejto predstave zodpovedá severoamerický Manitu,
alebo polynézsky Manu, resp. aj
židovská „mana“, tu síce známa už
len ako nebeská potrava, ale pôvodne taktiež
všemocná sila...). Slovania ju nazývali jednoducho
Veľkou – Velesou. (-es v jej mene je
prípona, ktorú poznáme z iných jazykov ako –us, -os a tiež –es, napr. v latinčine. Je
to doklad o starobylosti jej mena a dodnes túto príponu
máme v nárečiach zachovanú ako –ec, -ek, -iš,
– označovala meno osoby).
Veles bola hlavnou
„bohyňou“ (démonom) Veletov, Venetov, Venedov, čiže
Slovanov ktorí žili v strednej a severozápadnej
Európe. So šírením slovanských kmeňov na
východ a juh sa jej kult rozšíril aj do ostatných
častí Európy. Bola nielen Matkou, ale aj Veľkou
bojovníčkou, ktorá vyrážala na bielom koni proti
nepriateľovi a ako korisť si odnášala ich hlavy –
sídla duchov. Jej obdobou u Keltov bola ženská bohyňa
(démon) Macha, čo je synonymum
slovanského mena Veles (Macha
= Maha = Maga =
Veľká, v slovenčine máme z „macha“
– „maga“ výraz
„mohutný“, „mocný“).
Najstarším
obrazom Veles bol biely had – drak (ZMYJ). Táto predstava o Veľkej
Matke sa zachovala v poverovej bytosti Bielom Hadovi, ktorý
sídlil na Slovensku pod prahom každého domu, bol ochrancom
rodiny a hospodárstva. Bol to predok rodiny, pôvodne ženského
rodu, samotná Veľká Matka Veles.
Pozostatkom
po kulte VELES je tiež postava LUCIE, mlčiacej ženskej postavy, ktorá
oblečená v bielom v polovici decembra upratuje po domoch. Lucia z
domu pomocou husacieho krídla vyháňa
nepriateľské sily a pripravuje ho tak na vstup do nového
roku.
U
východných Slovanov sa Veles zachovala
v podobe MOKOŠ, ktorá má dlhé, hadie ruky...
Veles ako ochrankyňa dobytka bola
zobrazovaná ako žena oblečená v bielych
šatách s parohami na hlave, s rohom hojnosti (pohárom) v
jednej ruke a palicou v druhej ruke (prípadne s mečom). U polabských Slovanov,
ktorí boli v 12. storočí už pod silným vplyvom
kultu bohov a preto stavali svoje chrámy na pravouholníkovom
pôdoryse (ale hradiská mali ešte kruhový pôdorys).
/Svantovít je
iné meno Veles , „svant“
= svet, čo znamená „veľký“, vít dnes prekladáme ako
„víťaz“ , „vit je
však „vid“, anagram z neho je
„div“, toto slovo pôvodne označovalo „moc“,
„silu“, z čoho vzniklo aj slovo
„víťaz“, viesť, vodca, vítať... Svantovíta na Arkone
neskôr nazývali Radegastom – gast je hosť, „rad“ súvisí s
rodom, kruhom alebo múdrosťou. V tejto súvislosti je
zaujímavé, že aj Velesa
mnohí autori považujú aj za „boha
múdrosti“./
Saxo Gramatikus
popisuje obrad v chráme Svantovíta
na Rujane v 12. storočí nasledovne:
V septembri, v období jesennej rovnodennosti, v
predvečer veľkého sviatku úrody,
najvyšší pohanský kňaz vlastnoručne pozametal
príbytok SVANTOVITA), pričom musel zadržať, aby
nezneuctil svätyňu (vždy keď sa potreboval
nadýchnuť musel vybehnúť z chrámu). Vo
sviatočný deň odokryl záves, pod ktorým bola
inak ukrytá veľká drevená socha Svantovíta,
ktorého predstavoval veľký drevený
štvorboký stĺp, takže budil dojem, akoby mal Svantovít štyri hlavy (lebo na každej
strane stĺpu bola vytesaná jeho tvár). Svantovít
držal v jednej ruke roh hojnosti, ktorý bol od doby
posledného obradu spred roka naplnený medovinou. Kňaz
odetý v červenom odeve zobral do ruky jeho roh hojnosti a pozrel
sa, koľko medoviny v ňom zostalo. Podľa zbytku
veštil na bohatosť úrody v budúcom roku. Potom sa napil
t z rohu a zvyšok vylial k nohám sochy. Naplnený roh
opäť vložil do ruky Svatnovíta.
Súčasťou obradu bol aj magický obrad, ktorý
spočíval v tom, že zo zrna, ktorého priniesli
účastníci obradu bol upečený veľký
koláč, ktorý bol tak vysoký, že sa zaň
kňaz mohol schovať. Spoza koláča sa potom spýtal
ostatných, či ho vidia. Keď ho nevideli, bolo to dobré
znamenie, že aj na druhý rok bude úroda tak
veľká, že bude môcť byť upečený
opäť veľký koláč. Tento obrad sa u Slovanov
zachoval až do novoveku. Na Ukrajine a v Bielorusku počas
Vianoc sa otec ukryl za koláč a spýtal sa
domácich, či ho vidia. Podľa odpovedi sa hádala
budúcoročná úroda. V Bulharsku počas Adventu
kňaz sa schoval za peceň chleba a spýtal sa veriacich v
kostole, či ho vidia. Tu obrad zostal v rukách kňaza, ako v
časoch slovanského náboženstva.
Z uvedených príkladov je vidieť,
že o kult Veles sa už pred nástupom
kresťanstva starali kňazi. Premena Veles,
materskej bohyne na božstvo v mužskej podobe bola dlhodobou
záležitosťou, ktorá súvisela s
porážkou materského princípu v ideológii,
pričom k tejto porážke muselo prísť ešte v
časoch, keď všetci Slovania žili v podunajskej oblasti,
skôr, než sa ich časť presunula do západnej a
východnej Európy. Práve ideologické spory mohli
byť aj jednou z príčin pohybu obyvateľstva, lebo
práve na Pobaltiie, na územie
obývané Veletmi je antickými
autormi kladené sídlo Amazoniek – žien, ktoré
vládli mužom, ktoré vystupovali v úlohe bojovníčiek. Nepochybne tu išlo o
oblasť, v ktorej bolo uctievanie materskej bohyne v rukách
žien, ktoré tvorili aj ozbrojenú ochrannú zložku
chrámu. Správy o tom, že tieto ženy
zabíjajú chlapcov a ponechávajú si len
dievčatá, sa môžu týkať len tejto
úzkej skupiny osôb, nie celej spoločnosti. Amazonky sú
„žienky“ Amy, za čím je
najskôr skomolené slovo MAMA, ako meno veľkej bohyne
– Veles.
Tak ako po
porážke starého slovanského náboženstva
bol z Veles urobený sv. Blažej, tak
zrejme aj predtým, po porážke, či vyhnaní
kňažiek kultu Veles, keď sa jej kultu
ujali muži, začala Veles vystupovať v
mužskej – božskej pozícii. Jej materská podstata
však nebola celkom potlačená. Na zbručskom
idole, štvorbokom kamennom stĺpe, zrejme z 9-10. storočia je Veles (Svanovít)
zobrazená už v mužskej podobe, ale funkciu materskej
bohyne si jej kult ponechal.
Táto premena
nás nemusí udivovať, tak si ideológie
pretvárali svoje postavy v minulosti a tak sa deje aj dnes.
Rudolf Irša
(Slovo o Slovanoch, ich
démonoch a bohoch)
(Veles a
Perún)
